UPC

Spätná väzba od priamych účastníkov Big Europe Trip (BET) 28.4. – 1. 5. 2017 SK, Trenčín – Košice – Veľké Slemence/ UA, Malyj Selmencyj – Užhorod – Mukačevo – Svaljava. Účastníci – Upecečkari boli požiadaní, aby napísali cca pol stranový report formou, i kompozíciou, akú sami uznajú za vhodnú.

BIG EUROPE TRIP je výbornou voľbou ako upevniť priateľstvá a nadviazať nové. Trip na Ukrajinu bol naozaj výnimočný. Aj napriek tomu, že som precestoval nemalú časť Európy, tento trip mi priniesol úplne iné vnímanie sveta. Kontrast je viditeľný hneď pár metrov po prekročení Slovensko-ukrajinskej štátnej hranice. Prekročením štátnej hranice opúšťame Schengenský priestor a samozrejme aj územie Európskej únie. Zmena nie je viditeľná len na úrovni fyzickej ako dopravnej infraštruktúry, materialistického zabezpečenia ale aj vo vnímaní sveta a povahy ľudí.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5141,5142,5143″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Hneď za hranicami je znateľná zmena mentality ľudí. Pekným porovnaním je postoj colníkov, kým slovenskí sa tvária vážne a vyzerajú, že svoju prácu robia za trest, ukrajinský colník sa s človekom porozpráva hneď na hranici. Následná debata v maršutke (druh taxi) človeku dáva pocit akoby sa nebavil s colníkom, z ktorého mal pred pár minútami rešpekt až strach, ale so starým známym, ktorý sa po službe vracia z práce. Každému človeku ktorý sa po nás obzrel bolo hneď jasné, že nie sme z tejto krajiny. Otvorenosť ľudí človeka až zaráža na každom kroku. Rozhovor v preplnenej maršutke s pani v ľahko v preddôchodkovom veku o dcére, školách, živote na Ukrajine, tak taký otvorený rozhovor by som v našich autobusoch asi nezažil. Najlepšia možnosť ako spoznať krajinu je rozhovor a priamy kontakt s miestnymi ľuďmi. Nám sa to vďaka obyvateľom mesta Svaljava podarilo. Sú to úprimní a dobrosrdeční ľudia. V rodinách sa rodičia snažia zabezpečiť čo najlepšie podmienky pre svoje ratolesti. No čo je v mnohých prípadoch rozdielne od našej domoviny je to, že zabezpečenie rodiny neznamená urobiť všetko a za každú cenu. Áno, ľudia veľmi dobre poznajú poctivosť a morálne hodnoty. Pre mňa veľkým prekvapením bola úprimnosť a otvorenosť miestnych ľudí. I keď majú fyzických statkov menej, sú šťastnejší a vedia sa tešiť z maličkostí, ktoré si ľudia na západ od hranice ani nevšímajú.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5144,5145,5146″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Príde mi až sprosté, že človek, ktorý stojí krok vedľa mňa nemá možnosť žiť život ako žijem ja. I keď musel viac pracovať, vytrpieť si, obetovať a uskromniť sa. Príde mi sprosté, že študent, či už na Slovensku alebo v Česku dokáže zarobiť 2-3-4-krát toľko, ako je priemerná mzda ľudí na Ukrajine. A to všetko popri štúdiu. Príde mi sprosté a nezmyselné, že z utrpenia ľudí ktorí idú za lepším životom do zahraničia profituje tá skupina ľudí, kvôli ktorej je Ukrajina tam kde je. Tým myslím mafiu a skorumpovaný systém.

Pri pohľade na ľudí pár metrov za pomyselným plotom si každý normálny človek musí uvedomiť, že na Slovensku sa máme v porovnaní s nimi naozaj dobre. Áno, ani u nás doma nie je všetko ideálne, no pri pohľade cez hraničný plot, by som každému kto sa má tendenciu sťažovať, doprial pobyt na Ukrajine. Tam kde ľudia ešte nezabudli na ľudskosť, radosť, detský smiech a najme na vďaku aj za to málo, čo majú.

Maťo R.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5147,5148,5149″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Big Europe Trip na Ukrajine bol mojím tretím výletom. I keď mi mnoho ľudí vravelo, že je to nebezpečné, aby som tam necestovala, neverila som im. Keď ma
prehovárala mamina, ja som jej na to len odpovedala, že s UPC sa mi nič nemôže stať, veď sme si už odskúšali silu modlitby aj na iných miestach. Napriek odhováraniu viacerých blízkych som 28.4 o 11:25 nastúpila do rýchlika smer Košice. Skvelý kolektív sa opäť preukázal a dlhé hodiny plné modlitby, smiechu a radosti z cestovania sa začali. Prechod cez hranicu. Milý pán colník fajčiaci cigaretu, nám k dobrej nálade len pridal. Nasledovala cesta starým autobusom po strašných cestách, ktoré sa zo začiatku podobali našim poľným a následne ako povedala Terka ,,tie sú z čias ešte Márie Terézie ☺“. Tento výrok nám na druhý deň potvrdil seminarista Michajlo z gréckokatolíckeho seminára, vetou „túto ulicu darovala Mária Terézia“.

Zaujímavým zážitkom, myslím že pre nás všetkých bolo, keď sa pani, predávajúca vlakové lístky snažila (ako sme to my nazvali) po azbutsky ☺ napísať naše mená. Po krásnom sobotnom výlete v seminári sme sa celkom pohodlným, ležadlovým vlakom, presunuli do ďalšieho mesta, kde nás čakala sestrička s deckami, ktoré nás vyobjímali, ako keby sme sa videli po 100 rokoch, pritom to bola zoznamka ☺. Potom nasledovala sv. omša, rozdelenie do rodín, večera. Krásny zážitok, ktorý určite ostane v srdci každého z nás, nám vytvorili rodiny, u ktorých sme nocovali počas víkendu. Ich pohostinnosť, ranné vstávanie na ktoré očividne neboli zvyknutí… V nedeľu sme spolu s 25 deťmi boli na hrade v Mukačeve. Bolo to zaujímavé, keď sa nás ujal jeden pán (náš „deduško“), ktorý nám zaujímavým spôsobom rozprával históriu hradu. Veľkým prínosom pre nás bol preklad od sestry Anastázie. Následne nasledovalo slovensko-ukrajinské kávičkovanie. Po príchode „našim vlastným“ autobusom opäť na faru sme začali hrať spolu s deckami rôzne hry, nasledovala prvá večera, druhá včera a jeden neoceniteľný zážitok. Vyznávanie viery v Boha repom, od ukrajinského Filipa. Bolo to neopísateľné. O pár hodín neskôr sme mali rozhovor s Mirkom, ktorý nám rozprával vlastné udalosti z Majdanu. V tomto okamihu som ďakovala Bohu, že som neposlúchla všetkých, ktorí ma odhovárali od tohto výletu. Pondelkový rozhovor so sestrou Anastáziou mi taktiež v mojom svedomí urobil rošádu. Ako zdravoťáčka, jedna zo štyroch, som mala možnosť sa zúčastniť na návšteve u chorého muža s ťažkým osudom celej rodiny, kde som si uvedomila, že na Ukrajine je zdravotníctvo vo veľmi ťažkom stave. Nasledovala rozlúčková svätá omša, obed a lúčenie. Podobne ako decká na Ukrajine nás všetkých chcem vyzvať ku modlitbe o mier na Ukrajine. Máme pocit, že sa nás to netýka ale Božie deti, bratia a sestry sme všetci. Ďakujem otcovi Jurajovi a všetkým, ktorí mi umožnili tento výlet.

Janka

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5150,5151,5152″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Takže mám za sebou UPC Big Euro Trip a spätne sa zamýšľam akú otázku v mojom živote mi dal… Ukrajina je výnimočná krajina, na ktorú po tomto Tripe už nikdy nezabudnem. Mal som možnosť spoznať finančne chudobnú krajinu, chudobných ľudí, ale i obrovské bohatstvo ktoré je ukryté v ich srdciach. Chcem vám písať o nekonečnej a nefalšovanej radosti bez peňazí. Keď som túto radosť videl, zamyslel som sa, či môj úsmev nie je násilný a neúprimný. Ešte nikoho som nestretol sa tak pekne smiať pri obyčajnej hre s loptou. My tu na Slovensku ale aj inde, žijeme v stereotypoch, problémoch a starostiach nad ktorými musíme stále rozmýšľať, no niekedy jednoduchosť prináša omnoho väčšiu radosť :-). Veľa vecí berieme ako samozrejmosť ale tam to vôbec tak nie je. Zdravotníctvo je na veľmi nízkej úrovni.

Ľudia, ak chcú dobrú zdravotnú starostlivosť, musia podplácať lekárov, platy dosahujú sotva 100€, nemajú dobré cesty, žijú v starých domoch a napriek tomu poznajú Boha. Nehovoria ako im je zle, ale sú spokojní a ich viera je hlboká.
Spoznal som 22-ročného chalana, ktorému v 20-tich zomrela mamina. Má rád rap, zložil jej pesničku, žije iba s babkou, snaží sa chodiť do kostola každý deň, každú nedeľu ide aj s babkou na mamin hrob, každý deň chodí na 10 hodín do práce a napriek tomu veľmi miluje život, svojím životom svedčí o Bohu, hovorí o jeho dobrote a stále má úsmev na tvári. Svojim životom mi dal veľkú lekciu ako žiť život a svoju vieru :-). Takto môže vyzerať život iba vtedy, ak je jeho centrom Boh, nie peniaze a sám človek a jeho život. Tento BET mi priniesol rozhodnutie zmeniť svoj život tak, aby jeho stredom bol Boh.

Adam

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5153,5154,5155″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Moje očakávania: čakal som, že sa stretnem s chudobou, ale fakt s obrovskou chudobou.
Prekvapilo ma to, že v dome, kde sme bývali, ale možno aj v ostatných domoch ľudia mali veľmi moderné a drahé zariadenia ako napríklad: drahý televízor, skoro každé dieťa malo telefón a nie taký obyčajný ale taký celkom drahý telefón. Čakal som že ľudia, už keď budú mať telefón, tak nie taký drahý. Príjemne ma potešilo a prekvapilo to, že nám rozumeli po rečovej stránke, že sme sa vedeli dorozumieť.

Zistil som ako sa rodičia snažia chrániť deti od chudoby: snažia sa deti motivovať, aby sa vzdelávali a aby si našli dobre platenú prácu.
Čo som si cez víkend uvedomil bolo, že deti sa nepovyšujú medzi sebou. Každý je každému rovný. Aj keď je niekto z tej lepšej (bohatšej rodiny), nesnaží sa povyšovať, ale snaží sa pomôcť tomu, kto je na tom horšie.
Trápi ich vojna. Našťastie nie tam, kde sme boli, ale tam ďalej k Rusku sa bojuje, ľudia bojujú o lepší život. Denne tam zomrie veľa ľudí.
Spojili sme sa v modlitbe, keď sme mali spoločnú omšu, spievali sme naraz rovnakú pieseň, len s tým rozdielom, že každý ju spieval vo svojom jazyku.
Na deťoch bolo poznať, že sme im urobili radosť, keď sme im odovzdali darčeky, ale aj z toho, že sme sa s nimi hrali a venovali sa im; vedeli sa radovať z každej maličkosti.
Je vidno že Sestra Anastázia sa snaží pomáhať deťom prekonávať starosti. Je na nej vidno, že ju to baví a že ju to napĺňa. Keď som sa jej pýtal či má čas na oddych tak mi odpovedala, že ona oddychuje pri deťoch.
Všimol som si na nej, že bola rada keď sa mohla s nami podeliť o ťažkosti vtedy keď sa s nami rozprávala.

Filip

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5156,5157,5158″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Na Ukrajinu som veľmi chcela ísť. Z časti preto, lebo to bola krajina, v ktorej som ešte nebola, a aj preto, že to je už za hranicami Schengenu. Bola som zvedavá, ako tam ľudia žijú, čo robia…. A chcela som stretnúť nových ľudí, nový svet. Hrozne som sa tešila, lebo ma čakal víkend, kedy spoznám veľa dobrých ľudí, zblížim sa a lepšie spoznám ľudí z UPC. Keď sme prešli za hranice tak ma hneď prekvapil ujo na hraniciach, ktorý sa s nami rozprával. A aj ujo v maršutke, lebo nás zaviezol až k hotelu a v daždi sa pýtal za nás okoloidúcich ľudí na cestu.

Zistila som, že veľa Ukrajincov odchádza za prácou na Slovensko, alebo do Čiech. Dokonca aj v rodine, v ktorej som bývala ten ujo vedel po česky, lebo niekoľko rokov pracoval v Česku a neskôr aj v Bratislave. Deti, s ktorými sme strávili víkend, som si obľúbila. Páčilo sa mi, ako nás prišli privítať na stanicu. Bolo na nich vidno, že sa na nás tešili. Celkom ich za to obdivujem, lebo ja by som sa asi trochu bála. Najmilšie boli tie dievčatká, ktoré mali tak cca 10 rokov. Zo začiatku sa najprv dosť hanbili a postupne nás spoznali a potom som s nimi strávila v podstate celý deň. Tak rýchlo si nás obľúbili a vlastne aj my ich. Hrali sme s nimi hry a aj som si oddýchla… veď žmurkanú nehrám každý deň :-). A keď som spoznala aj niektorých starších tak som videla, že niektorí to naozaj nemajú ľahké. Každý si prešiel niečím viac alebo menej smutným. Ale videla som, že všetci naplno dôverujú Bohu a milujú Ho. A radujú sa z maličkostí. Ten víkend som premýšľala, čo znamená mať v srdci lásku. Nad tým, že je ľahké mať rada dobrých ľudí, ale treba sa naučiť vidieť dobré aj v tých, ktorí možno na prvý pohľad vyzerajú ako zlí. Netreba odsudzovať ľudí, ktorých nepoznáme. A máme mať radi ľudí, ktorých stretneme, lebo našim prístupom ich môžeme potešiť a urobiť im lepší pohľad na svet. V pondelok bolo ťažké sa s tými deťmi rozlúčiť. Spoznala som úžasných ľudí, sestru Anastáziu, ktorá sa o nich stará a bolo vidno ako ich má rada. Dúfam, že sa s nimi ešte niekedy stretnem. Dostala som oveľa viac než som čakala. A zážitky, čo sa nedajú vystihnúť slovami. Budem na to ešte veľmi dlho spomínať a snažiť sa tú radosť, ktorú som tam zažila dávať ľuďom okolo seba.

Erika

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5159,5160,5161″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Ja som sa na tohto ročný Big Euro Trip veľmi tešila, najmä na ľudí, s ktorými sme mali ísť. Je zvláštne, ako je Ukrajina plná kontrastov. Po prechode hraníc mi pripadala rovnaká ako Slovensko, až na pár starých áut, autobusov a rozbité cesty. Nočný Užhorod bol rovnaký ako iné európske mestá. A východ krajiny je ničený nezmyselnou vojnou a každý deň tam zomierajú ľudia.
Potom sme pokračovali do Svaljavy a Mukačeva, kde som si všimla, že niektorým ľuďom sa dobre darí a majú krásne veľké domy, a na druhej strane sú ľudia veľmi chudobní, lebo pracujú za veľmi nízku mzdu a nemajú žiadne sociálne zabezpečenie. Aj zdravotná starostlivosť je príliš drahá a tak sa musia veľa krát zadĺžiť.

Veľmi ma povzbudili ľudia, ktorí majú ťažký osud, ktorí prežili vo svojom živote ťažké veci a napriek tomu sú vďační Bohu za to, čo majú a za to kým sú. Oslovil ma aj pastiersky list, ktorý sme si vypočuli v nedeľu na omši. Uvedomila som si aktuálnosť fatimského posolstva po 100 rokoch. Som rada, že som sa mohla zúčastniť tohto tripu, bol naozaj skvelý :).

Terka B.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5162,5163,5164″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Ako som už písal v prípravnom deviatniku, prvotná motivácia vidieť krásy Ukrajiny sa počas Eurotripu stala samozrejme druhoradou.

Najviac sa ma dotklo:
– spoločenstvo prijatia zo strany domácich = keď som sa stretol s naozaj dobrými a priateľskými ľuďmi, ktorí milujú Boha a prostredníctvom nich som mohol zažiť, ako ma Boh miluje,
– otvorenosť deliť sa aj s tým málom (v porovnaní so mnou, keď mne to už ide ťažšie), – čas strávený v Svaljave ma naučil vďačnosti a musel som prehodnotiť svoje priority = uvedomil som si, že mier/ pokoj beriem ako samozrejmosť, niečo čo je dané,
– radosť zo života v ťažkých časoch (vojna, nestabilita, strata…) = dostal som akoby otázku: „Ako dôverujem Bohu, či sa spolieham na Neho a či mu verím v každej oblasti života???“

Martin H.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5165,5166,5167″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Človek si často krát neváži veci ktoré má, otvoria sa mu oči až keď ich stratí, zažije na vlastnej koži… Na Ukrajine som nikdy nebola, no vždy som sa tam chcela ísť pozrieť a vďaka UPC-TN sa mi tento malý sen splnil. Mala som možnosť spoznať novú krajinu, nových ľudí a zažiť dobrodružstvo. Veľmi ma prekvapila otvorenosť, priateľskosť a skromnosť ľudí. Dá sa povedať, že som sa tam cítila ako doma – rodina, v ktorej som bývala, bola skromná a zároveň tak štedrá… Stretla som sa s ľuďmi, s ktorými mám niečo spoločné. To niečo je viera v Boha.

Na ľuďoch z Ukrajiny obdivujem to, že ich viera je viditeľná a trvá nonstop… (24 hodín denne). Veľmi ma prekvapilo to, ako nás prijali deti zo spoločenstva, na železničnej stanici keď sme sa privítali. Vtedy som cítila, že Boh je na správnom mieste. Bol v srdci každého jedného z nich (úsmev na tvári + silné objatie s osobou ktorú vidím prvýkrát v živote = aj takto sa prejavuje Božia láska). Ďalej som si uvedomila, čo znamená slovo priateľ, byť dobrým priateľom… Narážam na životný príbeh jedného z chlapcov, ktorý nemá rodičov a žije so svojou babkou. Veľkú oporu má u svojich priateľov. Má obrovský talent (vie krásne spievať) a môže sa týmto svojim talentom živiť – možno nie doma, ale niekde v zahraničí. No on povedal, že nikdy nenechá babku samú. Tu sa taktiež prejavila viera v Boha – vďačnosti za výchovu.. Tomu sa hovorí LÁSKA, ÚCTA, SKROMNOSŤ A POKORA.
Slovo mier – slovo len zo štyroch písmen a zároveň tak dôležité: vždy som brala mier ako samozrejmosť v mojom živote, no pri rozhovore o nepokojoch na Ukrajine mi liezol mráz po chrbte… Pochopila som, že modlitba za mier je veľmi podstatná. Som vďačná, že som mala možnosť zúčastniť BET. Je to naozaj skvelá akcia pri ktorej si vždy človek niečo nové uvedomí, má možnosť zdieľania sa medzi sebou a tiež prehlbovať si svoju vieru.

Mirka

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5168,5169,5170″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Moje pocity a dojmy z Ukrajiny boli úplne skvelé. Očakával som oveľa menej, ako sa mi dostalo. Išiel som tam hlavne spoznať mestá a pamiatky a spoznal som tam úžasných ľudí, ktorí ma veľa naučili napr. aj keď nič nemajú, vedia dať všetko a ešte oveľa viac: svoje srdce, svoju lásku a obetavosť.

Zažili sme tam kopec srandy a dobrodružstva, veľa výletov a nových neopakovateľných vecí napr. výlet na hrad, kostoly, katedrálu a pamiatky, tlačenice v autobusoch (maršutkách) a hlavne plno športových a iných iných aktivít s tamojšími deťmi. Bolo tam fakt super a určite by som sa tam chcel ešte vrátiť.

Juraj B.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5171,5172,5173″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Píše sa rok 2017, prelom mesiacov apríl – máj. Boli to štyri dni s Upecečkom na Ukrajine. Áno na Ukrajine a verte či nie, boli naozaj výnimočné. Predstavte si chudobnú krajinu, kde vládne vojna, kde muži či ženy majú tri práce, aby dokázali uživiť rodinu, aby deťom dali chlieb. Skromné izbietky chudobne zariadené, kde prepych nepozná svoje miesto. Choroba znamená zadĺženie rodiny, lebo lieky sú neúnosne drahé. Všetko toto zdá sa byť smutné, bez života, zúfalé. Ale ja som tam cítila obrovskú Lásku ukrytú v biede,
trápení, chorobe. A úsmev bol súčasťou ich životov.

V chudobnej rodinke bol malý 5-ročný chlapec Saša so svojou mamou a bratom, babkou a chorým ujom. Prišli sme na návštevu, úplne cudzí ľudia. Sadli sme si a mlčky čakali. Zatiaľ nám ujo skromným spôsobom rozprával o svojom živote (mal asi 30 rokov). Starostlivá babka priniesla 2 taniere sladkých dobrôt. Malý Saša priniesol poháre a pol fľaše mirindy. Usudzujem, že viac jej nemali. Ako správny čašník začal nalievať. Bolo nás 6 hostí a traja domáci. Dobre vychovaný chlapec nalieval najprv nám. Keď zistil, že bude málo pre všetkých, detským bystrým okom nalieval menej a menej, ale pre domácich neostalo. Bolo neopísateľne dojímavé a obohacujúce pozorovať tento okamih – zlomový okamih, ktorý trval len pár minút. „Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“ (Mk 12, 43 – 44). Táto ukrajinská rodinka mi konkrétnym spôsobom ukázala, ako žiť život podľa evanjelia a aký je Boh dobrý.
UPC, je miesto, kde človek vidí človeka. Dáva možnosť vidieť život inak, v pravde. Aj tento výlet ma presvedčil o tom, že UPC je miesto kde nestrácaš svoj čas.

Rozália

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5174,5175,5176″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Big euro trip 2017 zostane v mojom srdci ešte určite dlho. Už len okolnosti vďaka ktorým som sa dostala na tento „výlet“ mi dokazujú, že bol od BOHA.

Všetko sa to začalo 28.4. 2017, kedy som nastúpila na rýchlik v Poprade, ktorý smeroval do Košíc. So skupinou mladých ľudí na čele s otcom Jurajom som sa vybrala navštíviť krásnu krajinu poznačenú vojnou. Ukrajinu. Už počas cesty nám Boh ukazoval svoju prítomnosť prostredníctvom ľudí, ktorých nám poslal
do našej cesty. Od sestričky Anastázie, ktorá nám priblížila život na Ukrajine, až po šoférov autobusov, ktorí k nám boli maximálne ústretoví. Určite nezabudnem na privítanie ukrajinských detí, tie bez akýchkoľvek predsudkov sa na nás „vrhli“ po príchode na vlakovú stanicu v mestečku Svaljava. Určite nám to všetkým dobre padlo, keď sme videli ich radosť z nášho príchodu. Vôbec som si nemyslela, že náš príchod môže niekomu spôsobiť takú radosť. Prijatie a pohostinnosť od rodín, v ktorých sme mali možnosť bývať bola nádhernou ukážkou Ježišových slov z 25. kapitoly Matúšovho evanjelia „Bol som pocestný a pritúlili ste ma.“ Sme síce z rôznych krajín, no spája nás viera v jedného Boha.
Na záver by som chcela poďakovať nášmu Nebeskému Otcovi za pokoj v našej krajine a pripomenúť, že mier nie je samozrejmosť.

Terka M.

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5177,5178,5179″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Človek ani nevie ako začať, keďže zážitkov, ktoré sme spoločne na Tripe prežili, bolo neskutočne veľa. Moje osobné pocity pred tým ako sme išli na trip boli všelijaké, keďže som celý týždeň bola v Košiciach na súťaži. Všetko to bolo pre mňa 2x tak namáhavé ale aj povzbudzujúce, pretože som sa tešila na krásy Ukrajiny, ale aj na nové zážitky. Aj keď cesta do Užhorodu bola neskutočne dlhá a vyčerpávajúca, všetko sa to zmenilo výborným spánkom. 🙂

Chcela by som sa vami podeliť o môj osobný zážitok. Nielen ja, ale určite aj všetci ostatní zažili neskutočné prijatie zo strany domácich. Či už od sestričky Anastázie alebo aj od rodín v ktorých sme bývali. Ale čo ma na tripe chytilo za <3 srdce, bol celodenný program: výlet, na hrad v Mukačeve, ktorý sme tamojším deťom pripravili, cesta maršutkou do Svaljavy, spoločenské hry, večerné grilovanie, ale to najlepšie – koncert mladého človeka Filipa s velikánskym
srdcom. Jeho skladby boli veľmi obohacujúce a svedčili o tom, ako mu Boh pomáha. Mne sa jeho skladby neskutočne páčili a stále vo mne ešte doznievajú, pretože pri jednej z nich sa vo mne niečo zlomilo. Prežila som vo svojom vnútri veľké odpustenie voči človeku, na ktorého som sa hnevala. Ten pocit nedokážem opísať…
Tento trip ma naučil, že mám častejšie ĎAKOVAŤ BOHU za všetko, čo mám. To najdôležitejšie, čo mám vo svojej krajine, sú pokoj a mier!
A pre takéto skúsenosti a zážitky je naše UPC obohacujúce pre všetkých mladých ľudí…
Veľká vďaka patrí otcovi Jurajovi a Pánu Bohu.

Klaudia

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5181,5180,5182″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Na tohtoročnom BET som mal možnosť nielen vidieť, ale aj na vlastnej koži skúsiť život na Ukrajine.
Človek si začne vážiť veci až keď o ne príde. My tu na Slovensku „frfleme“ na veľa vecí: zdravotníctvo, školstvo a tak ďalej… Samozrejme, je čo zlepšovať, ale až na Ukrajine som si uvedomil ako sa máme dobre na tom našom krásnom Slovensku. Napríklad mňa ako vodiča ohromili cesty na Ukrajine a mohol som si porovnať kvalitu ciest na Slovensku a na Ukrajine. Toľko na úvod. Teraz niečo o ľuďoch, ktorí sú tam veľmi milí a ústretoví.

Po prekročení Slovensko-ukrajinskej hranice sme čakali na autobus. Šofér autobusu bol taký ústretový, že nás celú partiu odviezol až pred hotel. S takouto ochotou som sa veruže za môj krátky život nestretol. Všeobecne môžem povedať že cestovanie bolo zážitkom.
Ďalšie noci sme boli ubytovaní v rodinách, kde som pozoroval prijatie, lásku a pokoru.
Pri večeri sme s domácimi viedli dlho do noci rozhovor o živote na Ukrajine, o možnostiach zamestnania ale aj o situácii v politike. Nasledujúce dni sme veľmi intenzívne trávili čas s tunajšími deckami s ktorými sme sa hrali, rozprávali a trávili s nimi voľný čas. Aj napriek tomu, že sme sa poznali krátko, našiel som si tam veľa kamarátov. Mal som tú možnosť počuť, ale aj vidieť situáciu na Ukrajine. Narážam na „Majdan“, kde jeden chalan, ktorý sa týchto protestov v Kyjeve osobne zúčastnil, opisoval, ako to tam prebiehalo. Je veľmi smutné ako média skresľujú informácie a ukazujú iba časť pravdy.
Ďalej by som rád spomenul vieru v Boha u ľudí. Nakoľko je na Ukrajine viacero vierovyznaní, majú svoje miesto aj katolíci. Len som s úžasom sledoval, ako chvália Boha nielen v kostole, ale aj mimo neho.
Na záver len toľko že ľudia na Ukrajine možno nemajú toho veľa, čo sa týka materiálnych vecí, ale majú veľa vo svojom srdci.

Jakub

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5183,5184,5185″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Stretla som tam Boha v chudobe, v ľuďoch, ktorí žijú skromne, a napriek tomu sú šťastní.

Vedia sa radovať z malých vecí, vážia si ľudí okolo seba. Ľudia sú tu priateľskí, ľudskí, pohostinní, užívajú si život, taký aký je. Hoci majú málo možností na lepší život, nestrácajú nádej. Navzájom si pomáhajú a uľahčujú bremená života. Tešia sa zo šťastia toho druhého, až tak si nezávidia, sú spokojní s tým, čo majú. Zobrala som si odtiaľ myšlienku: Radosť zo života plynie z jeho jednoduchého prežívania. Jeden chlapec nám povedal: „Väčšina ľudí je na niečom závislá, ja som závislý na živote. Milujem život. Všetko čo s ním prichádza… smútok, bolesť, radosť, smiech. Môj život je ako krížová cesta ☺ Raz prídem do cieľa.“
Čo je krásne na ukrajinskom živote? Jednoduchosť, chudoba, každý problém je pre nich výzva, z ktorej si zoberú to dobré a to čo by ich malo zarmucovať jednoducho neriešia.
Ukrajina je predsa len bohatá krajina – bohatá na lásku medzi ľuďmi a Bohom. Ich dôvera v Boha je samozrejmosťou.

Nina

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5186,5187,5188″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Aj napriek prvotným obavám zo strany najbližších o bezpečnosť v tejto krajine som ani nachvíľu nezaváhal nad zúčastnením sa na tejto výprave a pustil som sa do vybavovania pasu. Ako by som opísal túto, krajinu a to, čo sme spoločne za tých pár dní zažili?

Už od začiatku som mal z našej výpravy dobrý pocit, ktorý sa od prekročenia hranice len znásoboval. Hneď na hranici sme stretli prívetivých ľudí, ochotných porozprávať sa s nami a poradiť nám čo sa na Ukrajine oplatí kúpiť a vidieť. Vlastne asi celý tento trip by som nazval Big Euro Trip prijatia. Veľké prekvapenie som zažil pri ceste mikrobusom z hraníc do Užhorodu, kde vodič autobusu pravidelnej linky obetoval svoj čas, aby nás odviezol priamo pred hotel, toto by sa na Slovensku asi nestalo. V rezidencii gréckokatolíckeho biskupa sme sa stretli s bohoslovcom, ktorý nám ukázal celý komplex a bez rozmýšľania sa nám ponúkol ako sprievodca po meste, pomohol nám kúpiť lístky na vlak a zaviedol nás na bazár. Ďalšia lekcia prijatia prišla hneď na ďalší deň v meste Svaljava, kde sa nám dostalo vrúcneho prijatia od sestričiek a miestnych detí. Prišli nás privítať priamo k vlaku a hneď si nás vyobjímali. No osobne pre mňa najväčšia ukážka prijatia sa dostavila v momente, keď nás prijali miestni obyvatelia priamo do svojich príbytkov, v ktorých sme strávili dve noci. Prejavili sa svojou pohostinnosťou, zhovorčivosťou, podelili sa s nami o jedlo a ihneď nás prijali „za svojich“, dokonca sme dostali
pozvanie, aby sme ich niekedy prišli pozrieť.
Musím povedať, že aj napriek nižšiemu štandardu života, ktorý sme si všimli skoro okamžite za hranicami Slovenska a vlastne aj EÚ, sa ľudia nezdráhali podeliť sa s tým čo mali a boli veľmi vrúcni. Pre tieto vlastnosti si získali skoro okamžite moje sympatie a preto mi bolo veľmi ľúto situácie, ktorá už dlhší čas vládne v tejto krajine. Jeden z chalanov, s ktorým sme strávili istý čas, sa s nami nebál podeliť aj o strasti života na Ukrajine. Podelil sa s nami o svoje zážitky z protestov v Kyjeve, kde sme mohli vidieť, ako násilne sa môže vláda správať k svojim občanom a nezdráha sa použiť aj tie najhoršie opatrenia – streľbu do vlastných ľudí. Vtedy som si uvedomil, že môžeme byť radi, že žijeme na Slovensku a hlavne, že žijeme v mieri. Vojna nikdy nič dobré nepriniesla, porazení sú vždy na oboch stranách, ale hlavne si to vždy odnesú obyčajní ľudia.
Za seba by som povedal, že tento trip mi priniesol veľa obohacujúcich zážitkov a možno aj iný pohľad na svet ako taký. Mohli sme si uvedomiť, že mier nie je samozrejmosť, ale aj napriek tomu ľudia, ktorí žijú v nepokojmi zmáhanej krajine sú stále vrúcni a snažia sa na svet pozerať z tej lepšej strany; a čo je hlavné nestrácajú vieru v Boha a v jeho pomoc. Určite cestu na Ukrajinu neľutujem a neváhal by som sa tam ešte vrátiť.

Roman

[ngg_images display_type=“photocrati-nextgen_basic_thumbnails“ image_ids=“5190,5191,5192″ images_per_page=“3″ disable_pagination=1]

Bol to úplne iný trip ako ostatné. Taký osobnejší, keďže sme väčšinu času boli v priamom osobnom kontakte s miestnymi. Na tomto tripe som si vďaka tomu uvedomila veľa vecí. Ľudia na Ukrajine sú veľmi srdeční a skromní.

Na Slovensku by sa nestalo, že by Vás šofér autobusu, ktorý má určenú trasu, odviezol až pred hotel, v ktorom ste ubytovaní, aj keď sám presne nevie, kde to je a zisťuje vám to počas cesty. Taktiež privítanie v hoteli bolo
veľmi srdečné. Aj na ďalší deň nám všetky batohy dovolili odložiť do miestnosti, v ktorej nám ich zamkli a tak sme sa s nimi nemuseli po meste ťahať. Taktiež privítanie na stanici, to, ako nás hneď mladí vystískali a sestrička nás privítala s otvorenou náručou. Aj ľudia, u ktorých sme boli ubytovaní. Hoci nemali veľa, dali nám aj to posledné. Boli veľmi otvorení a naozaj sme sa u nich cítili ako doma. Veľmi sa ma dotklo to, ako berú život. Nevŕtajú sa stále v tom, čo bolo alebo v tom, čo by mohlo byť, ale žijú „teraz“. Tešia sa zo všetkého, čo život prináša. S radosťou a vďačnosťou príjímajú to dobré a s pokorou aj to nie dobré, z ktorého sa snažia zobrať si to najlepšie a ísť ďalej, nevešať hlavu. Taktiež je pre nich samozrejmosťou poprosiť a poďakovať, čo sa u nás pomaly začína strácať a Slováci to zabúdajú. Aj napriek tomu, že tí ľudia majú ťažký život, boli veľmi veselí a vždy usmiati.
Taktiež som si uvedomila, že môžeme ďakovať za mier v našej krajine. Nie je to až taká samozrejmosť, ako to možno berieme. A hoci u nás nie sú nepokoje, neznamená to, že nie sú aj inde. Je veľmi dôležité modliť sa za mier vo svete a za pokoj a pokoru do ľudských sŕdc. Z tripu som si veľmi veľa odniesla a ak by bola príležitosť sa na tieto miesta vrátiť a stretnúť opäť týchto úžasných ľudí, ani na sekundu by som neváhala.
Otec Juraj, ďakujem za váš čas a námahu, ktorý ste si dali s celou prípravou tripu. Prinieslo to svoje ovocie. Veľká vďaka.
Prajem požehnaný týždeň.

Lenka