HudakPREDHOVOR: V UPC vítame nových študentov – prvákov a spomíname na absolventov, ktorí s nami prežili spoločný čas. V rámci série článkov „Čo mi dalo UPC…“ sa s vami podelíme o skúsenosti či zážitky jednotlivých absolventov s našim UPC.


„Takých tu už bolo“… čiastočne a paradoxne aj táto veta sa stala motivačným prvkom, prečo som do UPC prišiel znova. Predpokladal by som, že z prvej návštevy Univerzitného pastoračného centra si odnesiem a zapamätám milšie slová 🙂 Fakt je ten, že som si ich zaslúžil a veľmi pekne za ne o. Jurajovi ďakujem.

Všetko sa to zbehlo akosi rýchlo a odrazu som bol v UPC na prednáške o Púti do Compostely. Spolužiačky ma stiahli. Téma bola lákavá, rád putujem 🙂 Odvtedy sme sa „nalogovali“ na UPC. Veľmi dobre si pamätám ako sme občasto (skr. občas aj často) chodili do UPC na úkor školy. Chceli sme spolupracovať na projektoch, cítili sme sa tam prijatí, bavilo nás to a obohacovalo. Bol to príjemný adrenalín a zároveň sme tam načerpali veľa nových síl do školy. Dôkazom toho sú naše inžinierske tituly 🙂

Počas takmer 2 rokov som s UPC priateľmi absolvoval množstvo kultúrnych, športových a duchovných akcií. Jednou z prvých, bol pre mňa splav Hrona a po pár metroch sme boli s kolegyňou vo vode. Každá akcia niečo vo mne zanechala… niečo nezmazateľné. Púť do Ríma bola veľká svojím rozsahom a pokrývala duchovnú, kultúrnu ale aj športovú stránku (predovšetkým cesta na letisko :)). Bolo úžasné tam zažiť silu duchovného Dedičstva. Nie je toľko miesta všetky zážitky napísať, ale pozývam vás „úplne hore, úplne dozadu“. Stretnete ma tam niekedy počas týždňa a pokecáme. Mám totiž doživotné práva v UPC 🙂

Aby som bol úprimný a objektívny, musím povedať, že UPC mi aj veľa vzalo. Dlhé roky úspešne zveľaďovanú pýchu a snáď ešte horšiu falošnú pokoru. Bol som perfektný (žeby zase tá pýcha?:-) v maskovaní. To som si uvedomil až s odstupom času… tak to už býva. Je potrebné po určitom čase sa ohliadnuť späť, aby sme vedeli zhodnotiť rast alebo pokles. Ani stagnácia nie je žiaden úspech, keďže život je cesta. Samozrejme, že s pýchou bojujeme všetci každý deň a trošku som si nechal aj ja 🙂
Zaujímavú etapu odštartovala sviatosť zmierenia v kancelárii kaplána. („Priblížte sa Bohu a priblíži sa k vám“). Boh, cez ľudí a ten priestor mi dal duchovnú silu do života. Odvtedy žijem.

Dovolím si tvrdiť, že ak by som neprešiel na svojej životnej ceste úsek UPC, nebol by som použiteľným mužom. Ďakujem Bohu, o. Jurajovi a ľuďom z UPC.
Opäť sa potvrdilo, že na počiatku bolo Slovo.

Peťo